Hrádocké divadlá a kultúrny život

Významným prejavom kultúrneho života sú divadelné predstavenia. Aj keď dnes nie sú až také bežné, v minulosti v Liptovskom Hrádku pôsobilo niekoľko spolkov a organizácií, ktoré okrem iného organizovali divadelné predstavenia. Dnes sa pozrieme na divadlá odohrané pred rokom 1918, o ktorých máme správy. Nie je však vylúčené, že ich bolo oveľa viac, ale nezachovali sa nám o nich informácie.

Za prvé predstavenie, ktoré sa konalo v Liptovskom Hrádku pred zánikom monarchie, ale aj za prvé ochotnícke divadelné predstavenie v regióne Liptova sa dá považovať inscenácia hry o troch dejstvách ,,Pastierova obeť" (,,Das hirten Opfer"), ktorá sa konala dňa 1. júla 1800. Hralo sa v nemčine, text a hudba bola zložená pravdepodobne žiakmi tunajšej Lesníckej školy. Hercami boli ochotníci z mesta a jeho okolia. Textová zložka bola vydaná v roku 1802 v Levoči. V roku 1802 odohrali ochotníci z Liptovského Hrádku aj inscenáciu ,,Stvorenie", ktorú skomponoval Jozef Haydn.

Divadlo sa hrávalo v priestoroch vtedy novopostavenej hrádockej Lesníckej školy, ktorá bola založená v roku 1796 Františkom Wiesnerom von Morgenstern, lesníckym prefektom a správcom komorského Likavsko-Hrádockého panstva. V budove školy, postavenej v roku 1800 v dnešnej Lipovej aleji, bola na to vyčlenená jedna miestnosť s javiskom a vybavením.

V ďalších rokoch o ochotníckom divadle v Liptovskom Hrádku nemáme správ. O divadle v Liptovskom Hrádku sa ďalej písalo až v roku 1850 vo viedenských Slovenských novinách, kedy hrádockí ochotníci odohrali dve predstavenia nemeckého dramatika Augusta von Kotzebueoho, ,,Popletenec" (,,Wildfang") a ,,Bezstarostná bieda" (,,Die Nort ohne Sorgen"), a to v sále bývalej Lesníckej školy. Rovnaké predstavenia v repríze odohrali pre dôstojníkov kniežaťa Montenuovu, ktorí sa nachádzali práve v tej dobe v okolí mestečka na poľovačke.

V 50-tych rokoch 19. storočia nastal veľký rozmach ochotníctva v Liptovskom Hrádku. Okrem už spomínaných hier boli v roku 1851 odohrané hry ako ,,Epigram" (,,Das Epigram") od A. von Kotzebueho. Hry sa v tomto období stále hrali nemecky, nemčina sa vyučovala na Ľudovej škole už od polovice 18. storočia, takže pre obyvateľstvo Hrádku nebolo problémom porozumieť hrám.

O prvom slovenskom divadle vieme, že bolo odohraté v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši, za podpory Gašpara Fehérpataky-Belopotockého. Jednalo sa o hru ,,Kocúrkovo" od Jána Chalupku. V Liptovskom Hrádku bolo prvé predstavenie odohraté v slovenskom jazyku o niekoľko rokov neskôr, v roku 1862, 9. júna, aj keď správa o príprave slovenskej inscenácie sa objavila už pri reportáži o nemeckej hre ,,Inkognito" v roku 1851. Usporiadateľom predstavenia z 9. júna 1862 bol práve Daniel Bachát Dumný, o ktorom budem písať inokedy, a konalo sa v divadelnej sále školy a hrala sa inscenácia ,,Inkognito" od Jána Palárika.

Nasledujúce predstavenie v slovenskom jazyku sa v Liptovskom Hrádku odohralo v roku 1865, a to dňa 19. februára. Šlo o hru, ktorú mali už hrádockí ochotníci odohranú, ale v pôvodnom znení, teda v nemeckom jazyku. Bola to Kotzebueo fraška ,,Epigram" a výťažok zo vstupného bol venovaný základine prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Hru navštívili aj významné osobnosti Liptova, medzi nimi aj liptovský župan Ján Francisci. O rok neskôr bol uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach článok o slovenskom predstavení ,,Divotvorný klobúk" od Václava Klimenta Klicpera, českého spisovateľa dramatika, ktoré sa konalo dňa 16. augusta v Liptovskom Hrádku.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 slovenská kultúra upadla. Nebolo tomu inak ani v našom meste. Nasledujúce predstavenie, o ktorom sa nám zachovali správy, sa v mestečku odohralo až v roku 1886. 5. marca toho roku požiadali členovia divadelného súboru Gejza Bogáň a Gejza Boc o povolenie divadelného predstavenia Slúžnovský úrad v Liptovskom Hrádku. Marcel Jób, hrádocký slúžny, im divadlo spojené s tanečnou zábavou povolil už nasledujúci deň, 6. marca. Akcia sa konala dňa 10. marca 1886 v sále Brüllovského hostinca. Čistý zisk bol rozdelený a venovaný pobočke Červeného kríža v Liptovskom Hrádku a škole. O odohranej inscenácií nemáme viac informácií. Divadlá, ktoré sa v tej dobe v Hrádku usporadúvali boli odohrané v maďarčine. Ich organizátorom bol maďarský vzdelávací spolok, ktorý však v meste pôsobil len neoficiálne, nebol podchytený v evidencií spolkov. Nasledujúce predstavenie sa konalo v roku 1888, a to hlavne zásluhou člena divadelného výboru Gejzu Boca.

Veľa osobností Liptovského Hrádku sa venovalo umeniu, špeciálne literárnej tvorbe (už som písal napr. o Bohuslavovi Klimovi-Hájomilovi). Na sklonku II. svetovej vojny sa do hrádockej farnosti dostal ako kaplán jeden z najvýznamnejších predstaviteľov povojnovej kresťanskej literatúry - Ján Ďurka, ktorý je známejší pod pseudonymom Silan.

Pochádzal z rodiny robotníka v Sile, kde sa narodil v roku 1914, ľudovú školu navštevoval v rodisku. Neskôr študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre a kňazstvu sa vyučil v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Jeho prvým kňazským pôsobiskom bola kaplánska stanica v Ždiari, ktorú opustil vo februári 1945 tesne pred príchodom Červenej armády bol preložený do Liptovského Hrádku. Pôsobil tu od 1. 2. 1945 do 1. 7. 1949. Dostal sa do silno katolíckeho prostredia (do rozmachu bytovej výstavby v čase komunistickej totality bol Hrádok silno katolícky, neskôr až ľudia, ktorí sa do Hrádku nasťahovali z okolitých, silno evanjelických dedín, túto skutočnosť zmenili. Dodnes je okres Liptovský Mikuláš, resp. bývalý okres Liptovský Hrádok, jediný na Slovensku, kde prevažuje obyvateľstvo evanjelickej konfesie augsburského vyznania), ku skúsenému, ale už postaršiemu pánovi farárovi, dekanovi Františkovi Dulovi (pôsobil tu, v tom čase už 20 rokov, viac ako polovicu jeho kňazskej profesionálnej dráhy). V meste sa mladý kaplán stal rýchlo obľúbeným medzi veriacimi. Na školách vyučoval náboženstvo, pripravoval deti na prvé sväté prijímanie. Dodnes starší farníci s veľkou láskou spomínajú na mladého ,,kaplána Janka".

V Hrádku pôsobil ako pomocník dekanovi Dulovi, ktorý už ako starší farár potreboval oddych. V susednom Dovalove vtedy pôsobil kňaz, ktorý tam bol takmer rovnako dlho ako dekan Dula v hrádku - Martin Valluš (spomínal som ho už v článku o hrádockých organoch). V roku 1948 kaplán Janko Silan dočasne pôsobil aj po jeho boku v Dovalove, tiež chodieval zastupovať aj do Liptovského Jána (starká dodnes spomína, že keď nebol v Hrádku, niektorí veriaci chodievali na omše do Jána, aby ich vyspovedal). Preto jeho odchod z Hrádku musel byť pre veriacich veľmi zraňujúci.

Z nášho mesta odišiel do Važca, kde sa stal vôbec prvým farárom od osamostatnenia važeckej farnosti. Pôsobil tu dlhých 35 rokov, za ktorých zanechal vo Važťanoch hlbokú stopu. Vo Važci aj zomrel 16. mája 1984.

Vo svojej literárnej tvorbe je predstaviteľom katolíckej moderny. Bol členom skupiny, ktorá si dala prívlastok ,,piráti krásy" (spolu s ním v tejto skupine pôsobili aj Pavol Ušák Oliva a Mikuláš Šprinc, a iní). Jeho verše sú označované ako jemné, vychádzajú z kresťansko-humanitných pozícií. Janko Silan vo svojej tvorbe hľadá harmóniu krásneho a ušľachtilého v živote, v prírode, ale i v bežných, každodenných udalostiach. Medzi jeho známe básnické zbierky patria Kuvici (1936), Rebrík do neba (1939), Slávme to spoločne (1941) a Kým nebudeme doma (1943). Niekoľko svojich básní vydal aj po vojne, po roku 1948 sa odmlčal z ideologických dôvodov. Okrem toho, že písal, aj preklad, z rímskeho misála a breviára preložil napríklad Hymny (1 a 2).

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky v roku 1918 došlo k rozmachu slovenského kultúrneho života. Slováci sa mohli konečne rozvíjať samostatne (na kultúrnom poli), konečne mohli slobodne rozprávať slovenčinou ako svojím národným jazykom. Už krátko po vzniku republiky boli obnovené kultúrne inštitúcie, ktoré boli predchádzajúcimi vládnucimi maďarizačnými vrstvami zrušené a ich činnosť zakázaná. V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej, v tom istom roku bola založená Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá sa stala najvýznamnejšou vzdelávacou inštitúciou slovenskej inteligencie. Popri školách začali pôsobiť aj vedecké a učené spoločnosti - Šafárikova učená spoločnosť v Bratislave. Vo vzdelávaní prišli aj iné zmeny - napríklad zavedenie 8-ročnej školskej dochádzky, pridali sa nové predmety (ručné práce, občianska náuka a pod.), kvalifikovanosť učiteľov sa zvýšila, či už umožnením štúdia na českých vysokých školách, alebo dočasným presídlením českej inteligencie na územie Slovenska. V roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo, prvé profesionálne divadlo na Slovensku, v roku 1926 sa začalo s pravidelným rozhlasovým vysielaním, nastal rozvoj kinematografie, výtvarného a sochárskeho umenia, taktiež aj slovenská literatúra bola na vzostupe, vznikli významné diela. Okrem iného sa začali vydávať aj slovenské noviny, ktoré už neboli pod drobnohľadom maďarizačných úradníkov.

Dnes sa v našom putovaní po dejinách Hrádku pozrieme na rozvoj slovenského ochotníckeho divadelníctva v našom meste. Okrem zábavných a estetických funkcií malo divadlo aj silnú úlohu vo vzdelávaní alebo mravnej výchove obyvateľstva. V Liptovskom Hrádku boli v čase prvej republiky obľúbené hry autora Ferka Urbáneka (*1858 - †1934), absolventa jedného zo slovenských gymnázií (Kláštor pod Znievom, pod jeho zrušení ďalej študoval na gymnáziu v Ostrihome, kde nadviazal kontakty s rôznymi slovenskými osobnosťami), ktoré svojimi jednoduchými textami a dejom odohrávajúcim sa v dedinskom prostredí, boli prostému ľudu veľmi blízke. Prvé, archívne doložené, divadlo do vzniku ČSR sa odohralo 19. februára 1919 - bola to hra Ferka Urbáneka Rozmajrín. V roku 1919 sa odohralo ešte niekoľko divadelných predstavení - v apríly hra Kubo od Hollého, v auguste hry Strýdža spod hája a Už sú všetci v jednom vreci, v novembri hra Hrob lásky, v decembri hry Jánošík a na Silvestra kabaretné pásmo mladých ľudí, kde boli odohrané diela z literárnej a hudobnej tvorby. V roku 1919 boli divadlá hojne navštevované, každého sa zúčastnilo okolo 200 členov obecenstva. Divadelné predstavenia sa ešte v tejto dobe konali v sále školy.

V divadelnom živote v Liptovskom Hrádku sa v počiatkoch angažoval spolok Beseda, ktorý bol založený ako prostriedok na pestovanie československej vzájomnosti v našom meste a s touto myšlienkou a v súlade s ňou organizovali kultúrne podujatia. Pôsobili tu významné osobnosti (Bohuslav Klimo-Hájomil). Jej ďalšími členmi boli mladí ľudia plný energie, ktorí stáli aj za organizáciou prvých divadelných predstavení po prevrate v r. 1918. Keďže dosiahli určitý stupeň vzdelanosti, v neskorších obdobiach siahali aj po náročnejších hrách (napr. v roku 1921 odohrali Gogoľovu Ženbu). Členovia spolku Beseda boli významnými spoločenskými činiteľmi. Okrem divadelných predstavení organizovali aj benefičné večierky, ako napríklad v roku 1924, kedy zorganizovali Jarnú slávnosť, z ktorej výťažok mal ísť pre chudinský a exkurzný fond Hájnicko-drevárskej školy. Okrem B. Klimu-Hájomila sa slávnosti zúčastnil a fond podporil aj Ing. Juraj Martinka, riaditeľ štátnych lesov Liptovskom Hrádku, ale aj zástupcovia Podtatranskej župy a školy. V rámci slávnosti sa uskutočnil promenádny koncert v školskom parku (pri jazierku v arboréte), kde sa zišli obyvatelia mesta. Uskutočnila sa tu aj prednáška Bohuslava Klimu o divadelnom umení. Pri spolku Beseda pôsobil aj spevácky krúžok (spevokol, ale aj kvarteto). V roku 1921 v spolupráci s telovýchovným spolkom Sokol zorganizovali viacero udalostí. Okrem prednášky o Juhoslávií vo februári 1921 (kde boli Sokoly na zájazde) to boli aj napríklad ruské večierky s ukážkami ruského umenia, ktorých sa zúčastňovali aj politický emigranti z Ruska, ktorý utekali pred brutálnym režimom, ktorý im nebol naklonený.