Hutnícky komplex na Maši

HRÁDOCKÝ HUTNÍCKY KOMPLEX NA MAŠI V 18. - 19. STOROČÍ

V erbe Liptovského hrádku sa nachádzajú v spodnej časti dva banícke kladivká, ktoré majú za úlohu pripomínať banícku minulosť nášho mestečka. Síce sa v samotnom chotári Hrádku nenachádzali bane, ale na území Hrádockého panstva bolo niekoľko oblastí, kde sa ťažili kovy (či už drahé, alebo úžitkové). Už v roku 1765 bol postavený hámor na spracovávanie železnej rudy v Malužinej. Druhý podnik, ktorý mal spracovávať vyťažené kovy, založili na Podjackovej - zvanej aj (Liptovská) Maša.

Podjacková bola malá osada na východ od Liptovského Hrádku. Pred rokom 1792 tu stál hostinec, ktorý sa rozkladal v susedstve lúk zvaných Pálenica (teda je možné, že na Maši sa nachádzala niekedy aj pálenica) a Hradskej hory. Iniciatívu na založenie hutníckeho podniku na Maši vyvinul ako prvý František Wiesner v roku 1796. S jej výstavbou súhlasila aj Uhorská kráľovská dvorská komora, aj Liptovská župa. Preto nakoniec boli hutnícke objekty postavené v tejto lokalite (Dejiny horného Liptova z roku 1969, ktorého zostavovateľom bol Matej Boroš, zmieňuje aj aktivity ohľadom vybudovania hutníckeho komplexu na Maši už v roku 1792, v dobe, keď prefektom panstva bol Ján Xaver Girsík, ale nepodarilo sa mi nájsť iné zdroje, ktoré by potvrdzovali tento dátum, preto sa smerodajný považujem rok 1796).

Rudu, ktorú sem na spracovávanie dovážali, pochádzal zo spišských a liptovských lokalít (na Liptove z Važca, Hýb, Nižnej Boce, Malužinej, Liptovského Jána a Kráľovej Lehoty). Podnik začal pracovať niekedy v rokoch 1797 - 1808. v roku 1808 sa spomína ako už zabehnutý a fungujúci podnik. Pre podnik sa neskôr zaužíval názov Maša. V roku 1808 sa požívala vysoká pec, ktorá mala výšku 6,5 metra (20 stôp). Hámor bol postavený v lokalite Frischfeuer (na mieste dnešnej Štróblovej vily pri Kráľovej Lehote - bývalá chata Dunajplavby). Prácu v novopostavených podnikoch rozbiehali nemeckí robotníci, okrem nich tu pracovali aj domáci Liptáci, ktorých volali Mašiari. Mali aj vlastnú rovnošatu (sivé nohavice so zelenými šnúrkami, čierny kabátec s opaskom a zelená čiapka). Boli aj nadštandardne platení. Prácu viedol Hammermeister s pomocníkmi, prípadne aj učňami, administratíva podniku bola na pleciach správcu podniku, správcu lesov a pisára. Zamestnancom vybudovalo panstvo aj príbytky v blízkosti podniku, ktoré sa podobali na neskoršie robotnícke kolónie. Súčasťou železiarskeho podniku bola aj malá vodná hrádza, ktorá zabezpečovala pohon strojov. Bola zrušená až v roku 1937, kedy ohrozovala stabilitu železničného telesa aj Košicko-Bohumínskej trate aj Považskej lesnej železničky. Na dopravu hotového železa a prípadných výrobkov sa používali vozy a plte, ktoré prevážali tovar na ďalšie spracovanie do Ružomberka, prípadne aj ďalej, niekedy až hore Dunajom do Viedne. Železo z Hrádockej Maše bolo veľmi kvalitné.

Podnik pracoval bez väčších problémov do 40-tych rokov 19. storočia, kedy začal jeho postupný úpadok, spôsobený najmä postupným vyčerpávaním ložísk železnej rudy. V roku 1842 sa v týchto podnikoch vyrobilo 1182 ton železa, v roku 1845 len 253 ton a v roku 1846 už len 141 ton surového železa.

Od roku 1854 sa stal správcom tunajšieho hutníckeho komplexu arciknieža Albrecht Habsburský. Uvedomoval si, že podniky sú zastarané, hospodárska situácia v monarchií je nepriaznivá, a že jediným spôsobom, ako zachrániť tunajšie podniky je zefektívnenie výroby a zmodernizovanie zariadení. Po roku 1854 zrekonštruoval celý komplex, pec bola dokončená v roku 1856, ešte raz prebehla rekonštrukcia v roku 1858, kedy bola pec navýšená na 40 stôp (cca 13 metrov) a jej ročná produkčná kapacita sa zvýšila na 3080 ton. Výrobky z vysokej pece sa prevážali do Albrechtových Těšínskych železiarní. Na prelome 50-tych a 60-tych rokov 19. storočia bol podnik na svojom vrchole, zamestnával viac ako 200 robotníkov, zlepšili sa platové podmienky. Avšak nastalo druhé obdobie recesie, priebehu 60-tych rokov produkcia postupne upadala. Vysoká pec na Maši však pracovala naďalej až do roku 1873. Jej význam upadol po postavení Košicko-bohumínskej železnice, kedy prišla rýchla a vcelku lacná možnosť prepravy surového materiálu do veľkých železiarní, preto postupne malé zanikali. Hrádocká Maša zanikla ako jedna z posledných svojho druhu. Aj keď podnik nemohol konkurovať obrovským železiarskym firmám na Morave a v Sliezku, jeho zánikom prišlo veľa ľudí o možnosť zarobiť si.