Známi neznámi židia

Je známou skutočnosťou, že v Liptovskom Hrádku bola v 19. a prvej polovici 20. storočia pomerne silná židovská komunita a že veľká časť z nich skončila v rokoch II. svetovej vojny v koncentračných táboroch. Ako sa tu však dostali? Odkiaľ? Čo tu robili, aké židovské rodiny tu žili? Na to sa v krátkosti posnažím odpovedať v krátkej sérií článkov.

V Liptove sa prvý krát Židia usídlili v Liptovskom Mikuláši už v roku 1720, kde sa z nich stala veľmi veľká a vážená časť obyvateľstva. Boli remeselníkmi, obchodníkmi bankármi. Odtiaľ sa koncom 18. a 19. storočia niektoré rodiny dostali do Liptovského Hrádku. Tu si prenajímali najmä krčmy, jatky a podobné podniky. V Liptovskom Hrádku sa usídlili v časti Prekážka, ktorá síce patrila administratívne k Podturni, ale bola dlho spätá s mestom, aj keď oficiálne sa stala súčasťou mesta v roku 1922 (možno práve preto dostala názov ,,Prekážka", pretože tvorila prekážku v dobrých vzťahoch medzi zemanmi Pottornyayovcami a hrádockým panstvom). V Hrádku ešte na Maši žila jedna židovská rodina - rodina Schwarzovcov.

Do roku 1848 tu už žilo 47 Židov v siedmych rodinách. Ako sa židovská komunita rozširovala, potrebovali aj nejaké miesto, kde by sa mohli modliť. Už v roku 1859 sa spomína židovská motlitebňa, ktorej vchod bol situovaný z juhu (obrátený bol na Zapač), a bola pomerne malá. V nej bola pravdepodobne založená aj židovská škola. Známa je od 70-tych rokov 19. storočia, ale mohla exitovať aj skôr. Bola to škola s veľkým ohlasom a s veľmi dobrou povesťou. V roku 1882 ju dokonca navštevovali aj žiaci z Bytče, zo Spiša a Šariša. V rokoch 1877 - 1884 tu učil Móric Eichner. Škola po jeho odchode nevydržala dlho. Už koncom 80-tych rokov 19. storočia zanikla a nie je správ o tom, že by niekedy bola v Hrádku obnovená. Stará synagóga tiež nevydržala dlho, pretože v roku 1900 advokát Dr. Viliam Kux, predseda židovskej náboženskej obce, ktorá patrila do mikulášskeho rabinátu, požiadal slúžnovský úrad o povolenie stavby synagógy. Stavbu povolili a ešte rok sa začalo stavať. Mala tvar hranola, mala veľké okná s polkruhovým zakončením bez vitráží. Priečelie bolo narušené dvoma malými okienkami a tromi dverami, nad ktorými bol mohutný tympanón. Vchod bol postavený na západe. Bola postavená v neoklasicistickom štýle. Okrem iluzívnych stĺpov a plastických zdobení dverí boli po celom obvode stavby štuky, ktoré tvorili podstrešnú rímsu. Vstupná hala synagógy mohla slúžiť aj ako študovňa. Na východnej strane synagógy sa nachádzal svätostánok a modliaci pult. Po obvode vnútorných strán synagógy sa nachádzali ženské empory, muži sedeli v laviciach na prízemí (to sa praktizuje v synagógach aj dnes). Slúžila Náboženskej obci do roku 1944. Bola jednou z troch liptovských synagóg, je jedinou, ktorá sa nezachovala. Zbúraná bola v roku 1948 potom, čo ju Ústredný zväz náboženských obcí na Slovensku v roku 1947 predal Jozefovi Spurnému a Eugenovi Dobrotovi.

Židia postupne z Liptovského Hrádku vymizli medzi rokmi 1939 - 1942. Zatiaľ, čo v Liptovskom Hrádku žilo v roku 1939 64 Židov, tak v roku 1942 už len 10 a na konci roku 1942 už len 4. Liptovský Hrádok tým prišiel o kus histórie, prišiel o časť svojho obyvateľstva. Zbúranie samotnej synagógy bolo len vrcholom ľadovca, a tým židovská komunita prišla o predposlednú pamiatku. Poslednou, dodnes existujúcou pamiatkou na Židov v Liptovskom Hrádku, je lapidárium náhrobných kameňov nad Mašou. Aj o ňu môžeme veľmi ľahko prísť.

Prvý dokázateľne prítomný člen rodiny na území Liptova bol Samuel Donner (*1810 - †1882), ktorý bol krčmárom v hostinci Bielansko v chotári Východnej, ktorý však patril Likavsko-hrádockému komorskému panstvu. Samuel Donner bol ženatý s Deborou Donnerovou (*1803 - †1871), s ktorou mali deväť detí. Najstarší zo synov, Móric Samuel Donner (*1836 - †1912), nezostal hospodáriť na otcovskom majetku, ale v roku 1873 odkúpil hostinec od Hrádockého panstva. Nachádzal sa v lokalite Hlboké medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou, administratívne patril však pod mestečko Liptovský Hrádok. Tento hostinec vynášal pomerne dobre, keďže sa nachádzal na frekventovanej ceste smerujúcej na Spiš. Mal aj ubytovacie kapacity. Už počas pôsobenia v Liptovskom Hrádku si zobral za manželku Marínu Frídlanderovú, s ktorom mal tri deti - Bartolomeja, ktorý pôsobil v Budapešti, Hermana (Armina), ktorý sa odsťahoval do Ružomberka, kde sa stal majiteľom špidlérskej firmy, dcéru Ernestínu, ktorá sa vydala za obchodníka Šimona Laxa a z druhého manželstva mal dcéru Annu, ktorá si zobrala za manžela žida Bartolomeja Brauna z Kráľovej Lehoty. On prevzal po smrti Mórica hostinec v Hlbokom a po ňom sa až do štyridsiatych rokov volal ,,U Brauna".

Móric Samuel Donner sa stal významným členom mestskej komunity. Popri práci hostinského sa venoval aj svojmu domácemu hospodárstvu. V roku 1903 pri súpise nahlásil, že je majiteľom niekoľkých kusov dobytka. Patril k bohatším členom mestskej komunity. Okrem neho v meste pôsobili až 4 ďalší krčmári - Bernard Brüll (na Prekážke), Jozef Biel (v Bielansku pri hrade), Goldfinger a Katarína Navrátilová. Tvorili ucelenú skupinu, ktorá nerada medzi seba vpúštala nových členov. Je známy prípad z roku 1908, kedy sa Eduard Villman rozhodol postaviť si na Prekážke v blízkosti židovskej synagógy výčap s reštauráciou a kaviarňou. Proti tomu dala celá hrádocká krčmárska komunita sťažnosť, jednak kvôli konkurencií (v sťažnosti poukazovali na počet krčmárov a krčiem v Hrádku), jednak na fakt, že pozemok pre zamýšľanú stavbu je príliš blízko synagóge. Židovská komunita však Villmanove snaženie podporila, keď im Villman sľúbil, že v podniku bude pripravovať aj kóšer jedlá. Preto mu liptovský podžupan v roku 1911 stavbu povolil. Druhý krát sa hrádocká krčmárska komunita spojila proti Villmanovi v roku 1910. Villmanovi sa podarilo na stavbu svojej reštaurácie a kaviarne zhromaždiť viac peňazí, preto chcel k nej pripojiť aj kolkáreň. Tu protestovala ako židovská, tak aj krčmárska komunita, ktorí poukazovali na to, že kolkáreň by porušovala pietny a dôstojný charakter synagógy. Villmanovi nakoniec však stavbu 9. marca 1911 povolili.

Najvýznamnejším členom rodu Donnerovcov, ktorý však už nepôsobil v mestečku Liptovský Hrádok, bol Vojtech Donner (*1901 - †1945), známy slovenský architekt. Narodil sa v Ružomberku otcovi Hermanovi (Arminovi) Donnerovi. Architektúru študoval na ČVUT v Prahe, celý profesijný život však prežil v Ružomberku. Je známy vďaka tomu, že vytvoril niekoľko univerzálnych projektov pre školy, kultúrnych budov a obytných budov. Je autorom prvého projektovaného sirotinca, ktorý stál v Ružomberku. Medzi jeho najvýznamnejšie projekty patrí hlavná sídelná budova Liptovského múzea v Ružomberku na Námestí Štefana Nikolaja Hýroša. Veľmi vydarený projekt bol realizovaný v 30-tych rokoch minulého storočia. Niekoľko poschodová budova sa mala ponášať na antický chrám ako sídlo múdrosti. Tento pocit mali navodzovať ozdobné stĺpy na priečelí budovy. Okrem rozsiahlych expozičných priestorov budova obsahuje aj kancelárske, knižničné a archívne priestory. Vojtech Donner aj napriek svojej povesti sa nevyhol osudu slovenských Židov počas II. svetovej vojny. Naostatok takmer žiadny potomok rodu Donnerovcov sa mu nevyhol - aj potomkovia Laxovcov, aj Löwyovcov (za Ignáca Löwyho sa vydala dcéra Samuela Donnera Zali) aj Braunovcov. Vojtech však v koncentračnom tábore nezomrel. Zomrel ako 44-ročný v sanatóriu na Štrbskom Plese na zdravotné komplikácie spôsobené pobytom v tábore smrti.

Druhou významnou židovskou rodinou bola rodina Haasovcov. Pochádzala z Liptovskej Porúbky, kde predkovia rodu pôsobili od polovice 19. storočia. Prvým, pre Liptovský Hrádok významný člen rodu bol Adolf Haas. Prevádzkoval krčmu, ale neskôr sa začal venovať chemickému priemyslu. V Liptovskom Hrádku v areáloch píl postavil továreň na výrobu tanínu (Kyselina trieslová, je to látka potrebná v garbiarstve a farbiarstve) niekedy na začiatku 80-tych rokov 19. storočia (určite už pracovala v roku 1884). Dovtedy sa do Uhorska dovážala, avšak po založení továrne sa z kôry ihličnatých stromov (hlavne jedlí) vyrábala prvý krát aj v domácom prostredí. Pri továrni bola pripojená výroba drevených nádob a kadí, používaných pri výrobe tanínu. Bola to jedna z prvých tovární, ktorá používala na pohon strojov parný kotol. Aj napriek zlým pracovným podmienkam (v roku 1886 dostal na kontrole Adolf Haas pokutu 50 zlatých za nedostatky) v továrni pracovalo 360 robotníkov a továreň sa stále rozširovala. Adolf Haas požiadal v roku 1891 o stavebné povolenie na výstavbu nových hál továrne, stavba mu bola povolená. Na prelome rokov 1898 a 1899 Adolf Haas vlastnil už aj parnú pílu. Sľubne rozvíjajúca továreň a píla však v roku 1901 vyhorela a výroba tanínu už nebola obnovená. Píla však fungovala naďalej.

Syn Adolfa Haasa, Eugen, tiež podnikal. V roku 1931 na Prekážke v dome u Kudličkovcov otvoril chemickú továreň na výrobu kozmetických a chemických prípravkov. Firma však v roku 1933 zanikla a ešte ten rok Eugen založil firmu Tempo, kde vyrábal zapaľovacie kocky (PEPO - pevný podpaľač) z parafínu a petroleja. Ani tento podnik však dlho nefungoval. Už v roku 1936 Eugen založil novú firmu na výrobu čistiacich prostriedkov, ktoré mali ale slabú kvalitu, a tak sortiment zúžili na výrobu mydla a pracích práškov. Postupne však sortiment výrobkov znova rozširovali - kupovali hotové preparáty zo zahraničia a z nich vyrábali aj toaletné mydlo. Továreň získala čoskoro celoštátny ohlas. Avšak prišli roky 1938/1939 a s nimi vstúpili do platnosti protižidovské zákony a podnik Eugena Haasa bol arizovaný. Mal ale lepší osud ako iné židovské rodiny. Zamestnal ho arizátor Ferdinand Šoltés z Liptovskej Porúbky ako odborného a technického poradcu. Bolo to preto, že Eugen Haas okrem toho, že mal prax v obchodníctve a vo vedení fabriky, ale niekoľko rokov žil v USA, kde získal odbornú prax v kozmetickej továrni Baker & co. a aj vo firme Odol, Podmokly USA. V roku 1940 sa firma presťahovala do Liptovskej Porúbky do domu Gájovcov, rozšírila sortiment a dokonca okrem kozmetiky vyrábala aj farmaceutické výrobky - Alpu alebo prášky na bolesť hlavy. Vyznačovali sa vysokou kvalitou. Niekedy po vojne podnik zanikol.

V roku 1935 ďalší člen rodu, Fridrich Haas, založil výrobu trvanlivého pečiva v Liptovskom Hrádku. Najprv vyrábal v malej skladovacej budove, po tom, ako sa firme začalo dariť, tak Fridrich Haas postavil novú budovu v rokoch 1938 - 1939. Podnik zostal v jeho vlastníctve do roku 1941 kedy bol arizovaný a pretransformovaný do výrobného družstva TATRANKA - výrobné a predajné družstvo oblátok, keksov a suchárov s. r. o. v Liptovskom Hrádku. Firma vyrábala kvalitné výrobky, mala veľmi dobré výsledky, aj vďaka tomu, že svojimi výrobkami zásobovala nemocnice a sanatóriá v ľudáckom Slovenskom štáte. Po celú dobu II. svetovej vojny vo firme pracovali aj Fridrich, aj jeho brat Imrich Haasovci. Fridrich ako poradca, Imrich ako technický úradník. V roku 1943 sa na lúke pri Váhu postavili nové moderné objekty, počas ústupu frontu však nemecké vojská podpálili tieto nové budovy. Po vojne podnik opäť patril Haasovcom, avšak opäť prišiel nový totalitný režim a v roku 1949 bol podnik znovu odobratý majiteľom a poštátnený. Potom bol podnik pričlenený k Považským mlynom, n. p. ako závod.

Mnohí o ňom ani nevedia. Cesta k nemu je pre autá uzavretá. Niektoré hroby sa už nenávratne stratili, niektoré postupne miznú, ostatné stále pripomína svojho majiteľa. Pomaly zarastá burinou, ale aj tak ticho stojí nad širokým údolím Váhu a stále pripomína silnú komunitu, ktorá v Hrádku bývala. Na Liptove sa kedysi nachádzalo niekoľko židovských cintorínov, ale len dva zachovali na pôvodnom mieste - V Partizánskej (bývalej Nemeckej) Ľupči a v Liptovskom Hrádku. V Liptovskom Mikuláši stál židovský cintorín na dnešnej Štúrovej ulici, v rokoch 1983 - 1986 na jeho mieste vybudovali park a zachovalo sa z neho len niekoľko náhrobných kameňov. V Ružomberku bol tiež židovský cintorín, blízko pri Váhu. Krátko po II. svetovej vojne však hroby, vrátane pozostatkov a náhrobných kameňov preniesli na mestský cintorín.

Odpoveď na otázku vzniku židovského cintorína v Liptovskom Hrádku je nejasná, teda nevieme presne určiť, kedy vznikol. Na isto vieme povedať len to, že vznikol v 19. storočí. Najstaršie náhrobné kamene, aké sa mi tam podarilo nájsť pochádzali z 90-tych rokov 19. storočia. Okrem Židov z Liptovského Hrádku tu boli pochovávaní Židia zo skoro celého horného Liptova. Prečo sa ale nachádzal na tak odľahlom mieste? Existujú na to dva dôvody - prvý je ten, že ešte za vlády Jozefa II. (1780 - 1790) bolo zakázané pochovávať vnútri miest a dedín z hygienických dôvodov (čo bolo dôvodom zániku viacerých prikostolných cintorínov, aj keď pri kresťanoch sa toto nariadenie často obchádzalo), a druhý bol ten, že v našom priestore bolo bežné, že ľudia nemali radi Židov - boli majiteľmi/prevádzkovateľmi krčiem, bankových inštitúcií, ľudia u nich mali dlhy. Zväčša boli bohatší ako okolité obyvateľstvo, obyčajní ľudia robili u nich sluhov (aj moja prastará mama slúžila u jednej zo židovských rodín na Prekážke), a tak pri veciach, na ktoré potrebovali povolenie boli závislí od svojvôle vrchnosti. Nie je ani známe, kedy sa na ňom prestalo pochovávať.

Židovský cintorín je miesto úzko späté s vierou, že človek bol stvorený k obrazu Božiemu a že bude vzkriesený, a do toho času sa telá ,,ukrývajú do Zeme" v bielom plátne. Územie cintorína bolo vždy považované za posvätné miesto, preto bolo na nich zakázané piť, jesť a fajčiť, bolo zakázané naň vodiť zvieratá (čo sme ostatne ako kresťania prebrali po Židoch). S vierou vo vzkriesenie úzko súvisí aj nariadenie o neporušiteľnosti hrobov, čo po zaplnení cintorína viedlo k navážaniu hliny na staré hroby a následné pochovávanie v nej (nie je to však prípad cintorína v Liptovskom Hrádku - známy je židovský cintorín v Prahe, kde sa pochovávalo od 15. do 18. storočia do 12 vrstiev). Pre tieto cintoríny sú typické výrazne vysoké náhrobné kamene (macevot), buď vo forme stély (pamätník vo forme vysokej plochej dosky, alebo štvorboký pyramídovo ukončený stĺpik), alebo vo forme tumby (tzv. náhrobný domček). Nápisy na náhrobkoch by mali obsahovať meno a dátum úmrtia zosnulého, vek a chválorečenie zosnulého, poprípade majú obsahovať aj jeho zamestnanie.

Židovský pohreb je zmes rôznych rituálov. Pred smrťou by podľa tradície nemal byť nikto sám, o čo sa má starať rodina chorého, alebo pohrebné bratstvo (aram), je to brané ako skutok milosrdenstva. Umierajúci by im mal vyznať hriechy, uľaviť svojej duši, ako posledné slová by mal vyriecť vyznanie viery. Keď človek zomrie, je úlohou bratstva alebo rodiny položiť mŕtveho na zem, prikryť bielou plachtou a zapáliť pri jeho hlave sviecu, vykopať hrob a vyrobiť truhlu z neohobľovaných dosiek. Nasleduje umytie mŕtveho (hebr - očista) teplou vodou, sprevádzať by to mala modlitba. Následne mŕtveho oblečú do bieleho oblečenia tachrichin. Do truhly sa nesmú vkladať šperky, kvetiny, proste nič navyše, po smrti nesmie byť vidieť rozdiel medzi bohatým a chudobným. Pohreb sa konal podľa tradície ešte v deň úmrtia. Blízki príbuzní by si mali ešte pred obradom nadtrhnúť oblečenie na výraz smútku. Prvá časť obradu (hebr), kedy sa spieva modlitba ako uznanie Božej spravodlivosti, po ktorej nasleduje smútočná reč rabína. Následne sa vyformuje sprievod, čele ktorého ide hodnostár pohrebného bratstva s pokladničkou na milodary, za ním najbližší príbuzní zomrelého, po nich máry, predstavenstvo bratstva a rabín, a za nimi ostatní zúčastnení, najprv muži a potom ženy. Keď sa rakva spustí do hrobu, každý prítomný hodí do hrobu tri lopatky hliny. Záverečná fáza pohrebu sa vykonáva v synagóge, po pohrebe je tradíciou, aby pozostalí pozvali zúčastnených na pohrebnú hostinu.

Židovský cintorín v Liptovskom Hrádku nemusel už vôbec existovať, keby nebolo mladých nadšencov (židov aj kresťanov), ktorý v rokoch 1995 - 1998 najcennejšie časti náhrobných kameňov pozbierali a umiestnili ich do lapidária. Vďaka nim a podpore projektu Mosty - Gesharim a Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku sa nám zachovalo aspoň torzo jediného hornoliptovského židovského cintorína a tým aj posledná pamiatka na túto komunitu v našom meste. Vážme si naše kultúrne dedičstvo!