.
Košicko- bohumínska železnica
KOŠICKO-BOHUMÍNSKA ŽELEZNICA - NOVÝ IMPULZ V ŽIVOTE REGIÓNU
V Liptove boli v minulosti najdôležitejšie dve trasy ciest, ktoré fungujú dodnes - jedna v smere západ - východ (táto prechádza aj Liptovským Hrádkom) a v smere sever - juh (trasu Z-V pretína v Ružomberku). Boli obchodnými tepnami, cez ne sa riešila komunikácia, prichádzali cez ne nové kultúrne impulzy. Prepravovalo sa na nich po vozoch, na koňoch, peši, ale aj po vode (plte - Váh tvoril veľkú dopravnú tepnu, hlavne pre diaľkový vývoz). Postupom času však bolo treba inej, rýchlejšej dopravy. Uhorsko po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní (1867) výrazne zaostávalo v budovaní železníc, ktoré vo svete boli rozvinuté už od začiatku 19. storočia. Bolo zväčša poľnohospodárskou krajinou, existujúce podniky stagnovali najmä kvôli pomalej a neefektívnej doprave, mohli byť len miestnymi, výroba vzhľadom na dovoz materiálov bola predražená. Preto sa vyvinuli snahy o výstavbu železnice v severnej časti krajiny, ktorá bola v tejto dobe bola priemyselne najvyspelejšia.
Prípravné práce sa začali už v roku 1862, v roku 1865 vydal ríšsky snem vo Viedni Zákon o výstavbe Košicko-Bohumínskej železnice, v ktorom sa hovorilo o trase trate, finančných otázkach, o časovom rozvrhu stavby, o jej správe a prevádzke. Stavba bola rozvrhnutá na niekoľko etáp, ktoré sa mali postupne budovať. Úsek, ktorý prechádza aj naším mestom, sa začal budovať v roku 1869.
Ešte pred výstavbou železnice predchádzalo pripomienkovanie projektu. Prvý variant trate počítal s ľavobrežným trasovaním popri Váhu (v prípade Liptovského Hrádku na úpätí Zapača, stanica by nestála priamo v meste, ale v Liptovskej Porúbe) a s výstavbou tunela cez ,,Hochvald" - dnešná Štrba, čo bolo neskôr zmenené na trasovanie dolinou Čierneho Váhu, táto trasa však bola vyhodnotená ako nerentabilná a aj na základe sťažností obyvateľov hornoliptovských dedín sa nakoniec rozhodlo o tom, že železnica povedie dolinou Bieleho Váhu a cez Hochvald povedie trasa hlbokým zárezom.
Nesúhlas s výstavbou trate prejavili najmä konzervatívny zemania, ktorí v trati videli konkurenciu pre svoje poľnohospodárske výrobky a tiež boli nespokojní s cenami za vykupovanie pozemkov. Taktiež aj furmani nesúhlasili so stavbou železnice, ktorá bola pre nich likvidačná. Ľudia sa tiež báli všetkého nového a neznámeho. Železnica bola pre nich narušením ich prirodzeného spôsobu života. Počas vymeriavacích prác vykopávali značkovacie kolíky, počas výstavby trate kradli náradie a materiál a nie raz sa stalo, že už počas prevádzky trate dávali na koľajnice kamene. V Ružomberku bolo dokonca vydané nariadenie zo 6. októbra 1871, ktoré vystríhalo pred takýmito činmi, a upozorňovalo, že ak niekoho prichytia pri takomto konaní, bude postavený pred trestný súd a bude s ním nakladané ako s kriminálnikom.
Nesporne obrovskou udalosťou v živote regiónu bolo otvorenie železnice. Konalo sa to 7., resp. 8. decembra 1871. Vtedy prešiel aj Liptovským Hrádkom prvý vlak prístupný verejnosti. Vyrazil z Popradu o 23:25 7. decembra a do Žiliny prišiel 8. decembra o 6:00. To znamená, že v Liptovskom Hrádku mohol prvý vlak zastaviť niekedy medzi 1:30 a 2:00, 8. decembra roku 1871 (čas nebol presne zaznamenaný, ale ak predpokladáme, že vlak prešiel trasu dlhú 144 km za 6,5 hodiny s priemernou rýchlosťou 22 km/hod, tak trasu dlhú 45 km (LH - Poprad) mohol prejsť za cca 2 hodiny). V Liptove tento pamätný vlak zastavil v týchto staniciach: Hochvald, Važec, Liptovský Hrádok, Liptovský Mikuláš, Parížovce, Liptovská Teplá, Ružomberok a Ľubochňa. Ostatné stanice ešte neboli dokončené alebo ich výstavba, respektíve ich zriadenie prebiehala neskôr.