Ako mal Hrádok skoro múzeum...
Pri nadpise tohto článku si poviete, že Hrádok predsa múzeum má, Národopisné v bývalom Soľnom úrade. Ale Národopisné múzeum, založené v roku 1959 (ako ,,Okresné múzeum hornoliptovského ľudu") bolo len akousi nástupníckou organizáciou spolku, ktorý už v 30-tych rokoch 20. storočia mal ambíciu zachrániť významnú pamiatku nášho mesta a založiť v jej priestoroch tzv. Podtatranské múzeum. Áno, je reč o Spolku pre záchranu Hradu a kaštieľa v Liptovskom Hrádku.
Začiatkom 20. storočia boli vyvinuté prvé snahy o záchranu hradu a jeho zabezpečenie a konzerváciu, ale obmedzili sa len na umiestnenie betónových platní na koruny múrov, tie však podľa slov JUDr. Jána Tetoura, sudcu Okresného súdu v Liptovskom Hrádku, ktorý sídlil v tej dobe v kaštieli, už popraskali a neplnili svoju funkciu. Majiteľom zrúcaniny bolo v 30-tych rokoch 20. storočia Riaditeľstvo štátnych lesov, ktoré však nemalo dostatok financií na obnovu a aspoň čiastočnú konzerváciu hradu, ich podpora spočínala v osadení upozorňujúcich tabúľ na nebezpečenstvo vstupu do hradu.
Dr. Tetour sa rozhodol osloviť hrádockých turistov z miestneho odboru Klubu československých turistov s prosbou o pomoc, ten však o spoluprácu nemal záujem. Preto sa Ján Tetour rozhodol založiť vlastný Spolok pre záchranu hradu Hrádok. Sami seba nazývali prvým spolkom s takýmto zameraním na Slovensku.
Tetour oslovil s ponukou o spoluprácu viaceré významné osobnosti života v Hrádku, medzi nimi aj JUDr. Bohuslava Klimu, ktorý sa stal predsedom novovzniknutého spolku a Tetour jeho tajomníkom. V roku 1933 vypracovali pre spolok jeho stanovy, ktoré odsúhlasil Krajinský úrad v Bratislave. Hlavnou úlohou spolku sa stalo zabezpečenie hradnej zrúcaniny a jej záchrana. Okrem toho sa spolok vyslovil o záchranu aj iných, resp. všetkých pamiatok, ktoré sa nachádzali v okrese Liptovský Hrádok.
Valné zhromaždenie spolku sa konalo 2. februára 1935. Jednalo sa tam o cieľoch spolku, ale aj iných aktivitách, ako bolo zriadenie Tatranského múzea v priestoroch kaštieľa okolo hradu (ešte ten rok bol názov plánovaného múzea zmenený na Podtatranské múzeum). Taktiež bolo na zhromaždení navrhnuté spísanie brožúry ,,Liptovský Hrádok a okolie", zisk z predaja ktorej sa mala financovať záchrana hradu a taktiež mali tieto peniaze poslúžiť na zriadenie múzea. Táto brožúrka nakoniec aj vydaná bola pod názvom ,,Liptovský Hrádok a jeho tatranské okolie", formou knižného sprievodcu po pamiatkach regiónu okolo mesta. Už v roku 1934 spolok požiadal Riaditeľstvo štátnych lesov v Liptovskom Hrádku o poskytnutie samotnej budovy do jeho správy, čomu vyhoveli, dali ho do prenájmu za symbolický ročný poplatok na dobu 5 rokov. Hrad tým stále zostal v majetku Riaditeľstva, ale spolok získal právomoci na vykonávanie prác na zrúcanine. Z korún múrov následne odstránili poškodené betónové platne a múry zalial úzkou vrstvou betónu do kopulovitého tvaru, aby po ňom ľahšie stekala voda. Vďaka tomuto opatreniu sa zachovali múry hradu v dobrom stave, bez náletových.
Členovia spolku robili všetko preto, aby sa v už v roku 1936 otvorilo Podtatranské múzeum v Liptovskom Hrádku. Chceli v ňom sústrediť všetky ,,starožitnosti" z horného Liptova. Aj v tomto spolupracoval s Riaditeľstvom štátnych lesov. Žiadali ich o poskytnutie exponátov do expozície prírodopisu Liptova a pokiaľ majú k dispozícií aj staré dokumenty, ktoré už nemajú opodstatnenie pri administratíve. Riaditeľstvo (v zastúpení riaditeľa Ing. Juraja Martinku) prisľúbilo podporovať tieto snahy, odovzdať staré mapy a dokumenty a dokonca aj sľúbili poskytnutie plastickej mapy Vysokých Tatier. O ďalších osudoch spolku bohužiaľ už nemáme správy. Poslednou písomnou zmienkou o spolku je zmienka z roku 1936. Predpokladá sa jeho ďalšie pôsobenie, avšak to nemôžeme povedať s istotou, pretože písomnosti spolku sa niekam stratili. Pravdepodobne ich mal u seba posledný jednateľ spolku, dovalovský notár Jozef Kropáč. Spolok však najpravdepodobnejšie zanikol ešte pred II. svetovou vojnou.
Etnologička PhDr. Iveta Zuskinová však o zániku Spolku pre záchranu hradu Hrádok píše inak. Zastáva názor, že činnosť spolku bola násilne prerušená II. svetovou vojnou a núteným odchodom Čechov, ktorým bol aj Dr. Ján Tetour, späť do domoviny. Taktiež kontinuitu pôsobenia Spolku po II. svetovej vojne vidí v snahách o zriadenie dnešného Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku v druhej polovici 50-tych rokov 20. storočia.